eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 3. dejstvo

Scéna 8. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

PALČÍK, MARA, KATA, ZUZKA


KATA (dnu, za ňou Zuzka) — Zlostí sa, že som sa vybrala. Ale by som ti ani materou nebola .. . Nuž čože je toto medzi vami, ľudia boží?

MARA — Ja sama neviem, čo sa to u nás robí. Ako sme sa im my tešili, radi sa mali, šla im aj robota, a teraz už vždy len chyby jeden druhému hľadajú a robota stojí.

PALČÍK — A kto na robotu nemyslí, toho nič neteší a húta vždy len von a preč, a čo ja viem.

MARA — Zuzka tvoja, poviem jej do očú, je vždy zarmútená, slova neprehovorí; iba keď sa jej opýtaš, aj to len cez zuby; vľúdnej reči ani za svet, len vždy akoby ju zajtra vešať išli.

PALČÍK — A Ďurovi aby som iba majetok prepisoval.

KATA — Bože môj, čoho som sa ja len dožila. Ako sme sa im úfali, týmto našim deťom, že budeme mať pokoj, aký im u vás bude život, a teraz, hľa, akýže to bude mať koniec, dievka moja? Radšej by som sa pod tou čiernou zemou videla, ako počúvať aj otca, aj toho chlapca: „Vy, vy ste im na príčine!"

PALČÍK — Ale keby príčina! Nuž aká? Ona vraví, že ju on nechce, on vraví, že ho ona nechce; výčitky, podozrievanie ... Ja by ťa chcel, keby si taká bola; ja by ťa rada, keby si to — do krčmy nechodil, na druhú nepozeral... A či ja viem, čo si ešte vyhutujú.

MARA — Akože ti aj, stvora božia, nepôjde do krčmy, nepozrie na inú, keď mu nikdy ani pekného slova nepovie, ani sa ho nevyspytuje, ako sa patrí na ženu, či keď z roboty príde, či odkiaľ.

KATA — Nuž akáže si to teda, Zuzka? Veď mi otvor svoje srdce a povedz. Či ti ublížil? V čom? Ako? Či ste sa povadili? Či ste sa už pobili? Či čo?

ZUZKA — Ani sme sa nevadili, ani nepobili ešte, len ma on nechce. Sladkého slova mi nedá, pekne nepozrie na mňa. Aj sa mu prihovorím, aj len mi vytýka, že sa nesmejem, nespievam, že nie som ako druhá. Tým zakrýva svoje hriechy, a mne je to veľký žiaľ... Taký žiaľ, že ja, mama moja, tu neostanem! Na biede som rástla, slúžila od mala, ale nebola by som zažila toľko trpkosti ani do smrti, čo tu za pol roka. Mama moja, tu nikto na mňa ani vľúdne nepozrie, neprihovorí sa mi. Akože nemám smútiť? Mama moja, ja vám tu nebudem.

PALČÍK — To už nám neubližuj, Zuzka; my ti dáme, čo ti patrí ako neveste.

KATA — A kdeže pôjdeš? Domov? Pred otcom sa neobstojíme. Vyženie aj mňa s tebou ... Mne si nie treba.

MARA — Tak, švagriné moja, tak. Čože budeš doma? Nemá mati sama dosť trápenia?


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »