Scéna 1. výstup

U Palčíkov na Ondreja

VÝSTUP PRVÝ

ĎURKO, BETA

BETA (pekne oblečená, hlavu do baby zaviazanú; prikrýva na stôl pre šesť osôb).

ĎURKO (pomáha jej odtahovať stôl, pod nohu podkladať, aby rovno stál; fajčí).

BETA — A čože by si im nepovedal? Dnes bude na to dobrá príležitosť. Keď prídu aj tvoj otec, aj mama, povedia aj tí slovo-dve; ľahšie ti bude od nich dačo vybojovať.

ĎURKO — Už ma nepodpichávaj. Viem, čo mám žiadať, ale to pri druhej príležitosti, nie na mena ...

BETA — Ba práve. Aby ti pamiatku spravili na tento deň svojho mena. Zavinšuješ im, budú dobrej vôle — dajú skorej.

ĎURKO — Už ja s tým dnešok prečkám.

BETA — A tak prečkávaš už štyri mesiace. Celý čas, čo som ja pri tebe. Spočiatku bolo; len poď, poď, dajú mi kus, ja tebe hneď prepíšem polovičku z toho, ani nebudú vedieť. A teraz čo mám? To, čo sa narobím ako kôň. A začo? Že sa mi najesť dajú. Ja tak nepristávam. Zoderiem sa a napokon ma vyhodia na lopate, ak sa im znepáčim.

ĎURKO — Netáraj. Kým som ja tu ...

BETA — Taký si istý aj ty tu ako ja. Dotiaľ, dokiaľ oni chcú.

ĎURKO — To si nenamýšľaj. A veď si dostala; háby ti dali...

BETA — Zuzine! Ha-haj! (Posmešne.) Mali veru čo dať! Obdrané strapy.

ĎURKO — To už nepovedz, nové boli, aj sú.

BETA — Ale predsa obnosené. Aby nemuseli dať cigánke, dali mne. To je veru nie za moju lásku, moju robotu, moje ustávanie, obchádzanie.

ĎURKO — Aj si si kúpila, čo nevedia ...

BETA — No, veru! Už mi to vyvolávaš?

ĎURKO — Čoby vyvolával, len pripomínam, že aj dajú, aj sami si vezmeme. Dosť sme už predali aj zrna, aj maku, vajec, masla, čo nevedia. Aj len vše utiahneš, keď dačo predáš . ..

BETA — Čo len tých desať-dvadsať grajciarov — to nemáš čo spomínať.

ĎURKO — Ja nie zato. Viem, čo mi patrí, čo nasľubovali, čo si mám požadovať, ale dnes nevystúpim.

BETA — Nuž tak odkladaj, ako si dosiaľ odkladal a nič nedostal.

ĎURKO — Neminie nás ...

BETA — Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú, povedajú ľudia. Ale domýšľam sa, viem ja, prečo si ty tak odmäkol proti nim, nie ako za prvej ženy tvojej.

ĎURKO — Čože ti už zišlo na um, že mi ju pripomínaš?

BETA — Áno, pripomínam, lebo sa mne všetko tak počína vidieť, že vše sa zamýšľaš za ňou, a či čo. Tej si ty vedel vymáhať inak.

ĎURKO — Nože ma nezlosť, žena. Čo ti to vchodí do tvojej hlavy od istého času? Nepomyslel som na ňu, čo odišla, celý čas, iba keď sa mi syn narodil.