eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 4. dejstvo

Scéna 1. výstup

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

BETA — Ale zato sa nemusíš zahutovať, že vše z teba slova nevytiahnem ... Predtým si mi vždy sedel na sukni, a teraz zmyslel si si už aj ryby chytať, poľovačku vyhutuješ, do krčmy zase navykáš chodiť ... A ja sa tu môžem spochabiť s týmito dvoma starigáňmi, čo iba rozkazovať (posmešne): a takto si toto a toto, a takto, a ja som si to takto a toto a onô, že ma vše navrch chyce, uši by som si zapchala ... A ty sa ma nezastaneš, lebo si ani nie doma.

ĎURKO — No, len sa vyvrav, povedz, čo máš už do mňa. Akoby som sa ja nestaral tak o teba ako o seba. Nuž komuže viac záleží na tom, aby sme dostali do rúk majetok, tebe, či mne? Nepovedal som im už aj pekne, aj strmo? Aj im ešte poviem. Ale sekeru ešte nevezmem na nich.

BETA — Ináče nepokapú. Ale božechráň! (Zaliečavo.) Mne je konečne jedno, len nech teba mám. Ale aj ty ma poslúchni, aspoň dakedy, ako ja teba poslúcham. To by nebola každá statočná žena urobila, čo ja: šla som za teba, aj si ťa vážim, ctím a milujem (bozká ho), nie pre majetky, čo máš dostať, ale že ťa rada vidím! Rada, rada, rada! (Bozká ho zakaždým.) Ale sa aj ty mňa drž a na Zuzu nemysli, lebo sa pohneváme. Ja viem aj trucovať...

ĎURKO — No, len sa neboj. Keď pomyslím, pomyslím na syna svojho, nie na jeho mať.

BETA — No, veď to ti ešte dovolím, ale o ten prepis povedz, Ďurko, povedz; uvidíš, čo povedia.

ĎURKO — Nechaj to už na mňa. Viem, čo robím ...

BETA — Už vari idú otec s mamou.


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »