eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 4. dejstvo

Scéna 2. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, PALČÍK, MARA


PALČÍK (donesie pod kabátom dve fľaše vína a kladie na stôl).

MARA (od ohniska za ním) — Po čomže bolo?

PALČÍK — Z toho lepšieho som vzal: po štyridsať.

MARA — Neklaďže ich na ten čistý obrus. Daj, utriem. (Obzerá sa.) Kdeže je uterák, Betka?

BETA — Kde ste ho položili. V pitvore bude.

MARA — Dones.

BETA (ide) — Keby ste na mňa nechali — bol by inakší poriadok ... Miešate sa, stariete do všetkého ...

MARA — Musím sa, lebo pri takej hojnej Dore by sme chytro vygazdovali s komorou.

BETA (dnu; vezme od Palčíka fľaše, utrie a položí).

ĎURKO — Ste aj dáku cigaru?

PALČÍK — Nezišlo mi na um. A veď mám dohánu do fajky.

ĎURKO — Skúpite. (Doberačne.) Ja že si zapálime na takýto deň vášho mena dobrú cigaru, a ono, ľa ...

PALČÍK — Škoda peňazí vyhadzovať. A cigarky fajčíš dosť.

ĎURKO — Či vám už aj to oči kole?

PALČÍK — Aj to. Ale ešte mi viac uši obráža, čo som aj teraz v krčme počul.

MARA — Jaj, čože si už zasa napočúval? Veď už aspoň dnes, keď hostí čakáme, s takými rečami čušte.

PALČÍK — Ba nebudem. Nech on vie, kde má čo povedať. Ja viem o každom tvojom slove.

ĎURKO — A keď viete, ja vám poviem aj do očú!

PALČÍK — Ale, žena moja, akože zamlčať? Ja že už budeš mať pokoj, keď som sa ti dovolil druhý raz po vôli oženiť, a ty mi zasa len odkazuješ o majetky.

ĎURKO — Len čo ste sľúbili i vtedy, keď Beta prišla. Nepovedali ste?

PALČÍK — Nepovedal!

BETA — No, už nato som ja, ujček, svedomitá, že ste mu sľúbili tú lúčku pod Žiarom.

MARA (dobromyseľne) — Nože sa ty nestar, Betka. Ja viem, čo bolo v spomienke. Neminie vás, len čakajte poriadku ...

PALČÍK — A čože z tej lúčky budeš mať? Či ťa to zadostí? Či vám je nie lepšie takto? Všetko vám dávame, všetko len pre vás odkladáme, pre vás sa trápime, robíme.

ĎURKO — A my nerobíme? My sa netrápime? Vy vraj pre nás, ale my iste pre vás.

BETA — Čo sa ja narobím! Cez leto som si vše ani chrbta, ani rúk necítila; taká som bola, akoby ma ubil, deň po deň od roboty.

PALČÍK — Uznám, ale aj my sme robili, čo sily vládali. A zato máte všetko: nezamykáme pred vami ani komory, ani truhly. Držíme vás ako vlastné deti. Žiadal si hodinky — kúpil som ti ich. Stáli s retiazkou dvanásť zlatých. Harmonika stála desať zlatých. Prsteň si kúpil Bete aj sebe — vravíš, že si dal osemnásť zlatých za ne. Tiež len z nášho vari šli.


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »