eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 4. dejstvo

Scéna 3. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, ĽAVKO, ŽOFA, BETA


MARA (vráti sa zo dverí, stretne Ľavkovcov) — Vitajte! Kdeže ste tak dlho?

ŽOFA — Keď má človek viacej, ako vy, musí si opatriť; keď má málo, ako my, musí si lepšie bedliť. A sami sme, meno moje, a starí, nuž to už nejde tak. Dobrý večer.

BETA — Vitajte, mama! (Pomôže jej zložiť sa.)

MARA (pojme Žofu za ruku a vyjdú).

PALČÍK (podáva ruku Ľavkovi) — Prejdi, sadni.

ĽAVKO (Ďurkovi podá ruku) — A Betka? (Obzrie sa.) Aha, koľká! Ani som ťa nevidel, nevestička moja! No, akože?

BETA (veselo) — Dobre.

PALČÍK — Teraz ich nezabávaj: posadajme si, dajú večeru. Zatiaľ okoštujeme trochu pálenky ... Ďurko, nalej do kalíškov. Kdeže sú? Kuchárka!

ĎURKO (Bete) — Dajže kalíšky!

BETA — Nazdala som sa, že na oteckovho mena budeme len víno piť. (Podá kalíšky.) Ale zohriať nech sa vám páči. (Vrtká behá, smeje sa; von.)

ĎURKO (podá kalíšky Palčíkovi, Ľavkovi i sebe vezme) — Tak, nech sa vám páči.

ĽAVKO — Veru, zohriať sa dnes dobre padne. Taká zima udrela, že ak takto pôjde, veľa bude načim kuriva. Ale čože vám! Máte, chvalabohu! A popri vás ani my nezamrzneme. Však je tak, švagrík môj úprimný? (Ťapne mu po pleci).

PALČÍK — Tak je, tak.

ĽAVKO — Len keď mi je syn opatrený, čože po mne, po starom, aj s materou. Tak (štrngnú si), nech Pán Boh živí všetky kresťanské mená a nadovšetko svätého Ondreja, aj s jeho drahou manželkou a milými dietkami.

PALČÍK, ĎURKO — Pán Boh uslyš! (Vypijú.)

PALČÍK — Posadajme si. (Do dverí.) A vy, ženy, dajte večeru. Sem si sadni, a ty, Ďurko, budeš merať.

BETA (nesie) — Už, otecko, už nesieme.

MARA (nesie šaláty) — Nech sa vám páči, to Betka pripravila.

ŽOFA (nesie koláče na tanieri) — Toľko si trápenia narobiť. My sme prišli dať vám našu úctivosť, poďakovanie povedať, meno moje, veru poďakovanie za nášho syna a jeho ženu, lebo sa vám oni nikdy neodslúžia za vašu dobrotu, meno moje; zavinšovať na mena, a tu hostina, trápenie.

MARA — No len si posadajme. A nech sa vám páči. Chlapi, berte si.

PALČÍK — Mohli ste to na dve misky.

ŽOFA — Dočkáme, nie nás je dvadsať, meno moje; len si vy berte.

MARA — A tu je, komu sa páči, kapusta, alebo cvikla — Betka, poď, sadni.

BETA — Ja sa aj postojačky najem. Hosťom nech sa páči.

ĽAVKO — To je už nevesta, mati, čo? Tá si ťa inakšie uctí ako to ledačo. Kde sme my len boli oči podeli, švagre? (Popíjajú cez celý výstup.)


« predchádzajúca strana :: 1 / 5 :: ďaľšia strana »