eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 4. dejstvo

Scéna 5. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, PALČÍK, MARA


PALČÍK — Nože ty mne povedz: či ty to zo svojho rozumu robíš, a či ťa to otec s materou naúča, aby si stále, ako si tu, odo mňa driapal prepisy a čo ja viem čo?

ĎURKO — Celý svet tak uznáva, že by ste nám mali dať, čo ste nasľubovali! Aj teraz máte peniaze, a nechcete môjmu otcovi pomôcť jednou stovkou! A ja som ich zarobil! Vy si idete s fajkou po dvore, po poli, a ja sa deriem.

PALČÍK — Ani nedám! Dal som, a nevrátil. A tebe nedám, lebo si nie, ako som sa úfal. Znevažuješ ma aj pred svojím, aj pred cudzím. Mal si sa vysloviť, že ma vraj naučíš! Ja by som rád vedieť, kto ma naučí za moje dobré.

ĎURKO — No, veď si len držte vaše. Neberiem vám nasilu. Ale to je tiež nie statočnosť nasľubovať, ako ste mi vy, keď som k vám šiel, keď ste nás vraj za „svojich" brali. Vtedy hory-doly, teraz ani pod necht.

PALČÍK — Na takýto poriadok ani nedám!

MARA (Bete) — A čože aj ty? Ona už tiež požaduje ostredôček! Si tu pár časov — a počúvajže ju! Ty si len veľká kuchárka, inšie nič! Vyvára, strojí, škvarí, že nám stačiť nebude. Aj ti vravím, aj nedbáš ...

PALČÍK — Veru, pozrel som masť, teraz sme zabili, a už za hrniec fuč! Takto my zle vygazdujeme. Dobrý život si načim zaslúžiť, nie z cudzej komory sa požívať.

MARA — U nás nemôže byť, ako keď si po pánoch slúžila!

BETA — Každý chce vedieť, za čo robí, za čo koho obchodí!

PALČÍK — Nevravel som ti? Už nieto úfania ani v nej. Jeden nikto, druhý ešte horší...

ĎURKO — Do niktošov nenadávajte! Vás obchodí, riadi, vysluhuje, vám robí, a ešte nás budete nazývať ...

BETA — Akoby sa im ja bola prosila do domu. (Plače od zlosti.) Vítali ste ma! Sľubovali! A teraz, keď dať, nuž by ste ma preč poslali...

MARA — Nikto ťa nedurí, a dosť si si už nakúpila za naše.

PALČÍK — Teraz prišla, ešte ani kúty nezohriala, a už takô rozpráva, majetky pýta. Ja si dám, ty budeš gazdom, ona gazdinou, a ja pôjdem ulicou. Azda ja neviem, nevidím, čo sa robí? Neviem, koľko bolo zrna? Koľko ovocia? Koľko som ja predal a koľko chybí? Za čieže vedieš ten dobrý život, v krčme hudcom sýpaš, napájaš kdekoho. Čakajte poriadok. Ktovie, čo z toho môže byť...

ĎURKO — To by som i ja rád vedieť. Lenže sú ešte rozumy aj nad váš rozum, to sa nebojte!

BETA — Keď som sem šla, vravel si, že prepíšu na teba a ty že mne dáš polovičku z toho — a keď nie, nebudem robiť zadarmo; radšej odídem, ako mám tu svoj mladý vek pri tebe podaromnici tráviť a sa drať.


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »