eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 4. dejstvo

Scéna 6. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, KAŇÚRIK, ZUZKA


BETA (ako vojdú, pozrie v rozpakoch po nich, ide nevádzaná von; preľaknutie).

KAŇÚRIK — Čože je toto u vás? Vari svadbu robíte? Či vám voľačo prismudlo?

VŠETCI (ustrnutí, prekvapení, hladia jeden na druhého; prestávka).

PALČÍK (spamätá sa) — Také otázky si si mohol doma nechať. Poznať, ako dbáte o mňa, keď ani neviete, kedy mi je mena. Ale na majetok každý čaká. Smrti by ste sa tešili, ale mena ...

KAŇÚRIK — No, no, nám je to jedno, žite hoci za sto rokov! Dobrý večer!

PALČÍK, MARA — Pán Boh daj!

KAŇÚRIK — My sme prišli po tie háby Zuzkine, aj truhlu, posteľ, periny, keď ich neposielate. A nevestu, ako sme videli, máte už druhú ...

PALČÍK — Ešte ma aj ty zlosť ...

MARA (Zuzke) — Prišla si aj ty?

ZUZKA — Prišla. Po háby ma vydurili otec ...

KAŇÚRIK — Preto sa zlostiť nemusíte, len nám vydajte, čo je jej, a budete na pokoji s nami.

PALČÍK — Príďte vo dne...

ZUZKA (otvorí truhlu, začne vykladať háby).

KAŇÚRIK — Hanbíme sa.

PALČÍK — Do môjho domu?

MARA (Zuzke) — Nič neoplesnelo — presúšala som ...

ZUZKA (neodpovedá, len stojí pri truhle).

KAŇÚRIK — A už je tak, do vášho.

PALČÍK — Tak čo ste teda prišli? Marš!

KAŇÚRIK — No len, no, tichšie. Pôjdeme, čo nás aj vyháňať nebudete. Len dajte háby, periny, truhlu, posteľ a čo je jej. (Zuzke.) Ber si, čo je tvoje.

MARA — Ani kúska, tie si ty nezaslúžila.

KAŇÚRIK — Len si ber! Daj plachtu. (Chce pomáhať.)

BETA (vrazí) — To sú moje! Ja si nedám! (Odstrčí Zuzku.)

ZUZKA — Čože je tvoje? Ja som na ne robila ...

PALČÍK — Čo si robila, to som ti zaplatil...

ZUZKA — Ale moje vyslúžené si chcem pobrať.

BETA — Tie mne dali, keď som prišla.

ZUZKA — Mne ich dali narobiť.

ĎURKO (Zuzke) — Ber a choď s nimi, tebe boli súdené. Nech na dvoje nedávajú jedno. (Trhá Bete a hádže Zuzke.)

BETA — Ja nedám!

KAŇÚRIK — Zuzkiných sa netýkaj! (Uchytí.)

BETA (hodí sa na háby) — Aj tak ti ich vydriapem! (Vychytí Kaňúrikom podané.)

ĎURKO (Palčíkovi) — Bolo vám to treba?

PALČÍK (zazenie sa naň) — To pre teba! Bodaj si sa bol v prvom kúpeli zatopil! Ty — ty — ledakto!

MARA (s plačom medzi ne) — Na moje staré kolená takéhoto sa dožiť. Trhať sa budete? (So zlosťou a žiaľom.) A vy (Kaňúrikovi a Zuzke) že očú nemáte prísť toto robiť do nášho domu! Ja to odležím, ja už iste zase ochoriem ...

KAŇÚRIK — A prečo by sme očú nemali, pre svoje prísť?


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »