eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 4. dejstvo

Scéna 7. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

ĎURKO, ZUZKA


ĎURKO — No, Zuzka, ako sa ti páči, keď ma takto preklínajú?

ZUZKA — Celá sa trasiem. Ani by nebola prišla, ale ma vydurili po háby.

ĎURKO — Zuzka, ako sa má naše dieťa?

ZUZKA — Ďakujem za opýtanie. Je zdravé.

ĎURKO — A čo si ho nedoniesla? Rád by ho vidieť. Ja si ho vezmem kedykoľvek.

ZUZKA — To už nie. Mohol by si mu byť otčimom.

ĎURKO (krúti hlavou) — Zuzka, keď si prišla, Betu pošlem, a či už aj sama šla, a ty ostaň. Ja zájdem k tvojim rodičom.

ZUZKA — Nechoď. Povedal si, že za mnou nepôjdeš.

ĎURKO — Nejdem. Ale ak sama prídeš, nuž ťa prijmem aj s dieťaťom a budeš mi zase ženou, akou si bola. Ale už budeš inakšia?

ZUZKA — Akáže mám byť? Ja inakšia nemôžem byť, ako som, ako ma Pán Boh stvoril.

ĎURKO — Len prečo nevieš tak rozprávať ako druhá?

ZUZKA — Máš už takú. Ja som nie lastovička, aby štebotala ...

ĎURKO — No len si háby vysuš a ostaň tu.

ZUZKA — Načo by ja tu ostala, keď máš druhú?

ĎURKO — Ako ti vravím, ja tak spravím, že to všetko po starom bude... (Chce ju objat.) Žena moja, chvála Pánu Bohu, keď si len prišla! Ja ťa nepustím, ostaneš pri mne.

ZUZKA — Ako sa nebojíš Boha takô hovoriť? Teraz ma už zase rád máš? A po malej chvíli by si ma zas zunoval — preč poslal, inú si zvážil.

ĎURKO — To som sa pochabil... Ale veľa ráz sa to stáva všakovak, horšie ako medzi nami... Povedz mi slovo ...

ZUZKA — Neviem ti...

ĎURKO (zlosť doň vstúpi) — No keď nevieš povedať, tak sa uč! Ani zasmiať, ani vravieť — tak čo vieš? Ja nechcem takej ženy!

ZUZKA — Neponúkam sa ti. A mňa tak naučili, že statočný muž ide za takou, čo vie veľa robiť a málo vravieť. A ty naopak.

ĎURKO — Ja ťa nechcem takú. Vydaj sa, za koho chceš ...

ZUZKA — Sýta som už tým chlebíkom. Pán Boh zaplať. (Odchádza s batôžkom, utrúc si oči zásterkou.)

ĎURKO — Nech platí. (Vzdory.)


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »