eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 1. výstup

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

TOMÁŠ — To ešte nedostal môj list. Neboj sa, Ondriš môj, obráti aj jeho Pán Boh, bodaj sa ... Ale nebudem na takýto deň hrešiť.

KATA — Ani nie. Ona je ticho, ani slova o ňom planého, nuž čože máme my? Ju to iste viac bolí ako kohokoľvek z nás, a prenáša.

EVA — Tak, s Boha pomocou. Ak jej je dlhá chvíľa, vezme chlapca na lono.

ZUZKA — Čože ho budem hrešiť? Čože mám do sveta kričať? I tak mi nikto nespomôže. Čože budem na oheň klásť?

KAŇÚRIK — Ej, ba by si ho mala! Ja by ho za živa preklial. Aspoň by sa ti uľahčilo.

ZUZKA — A či je mne ťažko? Nie mi je. Bolo, ale už dávno mi je nie. Viete kedy? Ťažko mi bolo, kým som na istô nezvedela, či je Beta pri ňom. Vtedy mi bývalo. Za tri dni; od tých čias ani pomyšlienky... Tak sa mi srdce aj myseľ za ním zavreli, akoby kameň do vody hodil.

KAŇÚRIK — Ale dnes rok si tak nevravela. „Keď chcem, pôjdem, keď nie, nie," to boli tvoje reči. Pamätáš?

ZUZKA — Vtedy mi tak prichodilo ... Dnes by som si inak rozmyslela.

TOMÁŠ — Nechcela slúchať svojho.

KAŇÚRIK — Vraveli sme ti, že na sľuby nemožno veľa dať. A to si vedela, že si ťa on z lásky neberie.

EVA — Bola taká rozžialená a myslela, že aj vám, rodičom, dobre spraví, aj sebe. Ani sama nevedela, čo má robiť. Nuž, poručeno Bohu, šla zaňho.

KATKA — Myslela, že nájde novú lásku za stratenú. (Vyjde.)

ZUZKA — To nie. Ja som sa vydala zaňho s dôverou. Ja som myslela, že si budeme robiť, gazdovať, zarábať pri svojich. Myslela som si, keď mi aj nebude ako pri otcovi a pri materi, ale ako v dobrej službe.


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »