eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 2. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, ŽOFA


KAŇÚRIK — Všetci sme mali pamätať: bol za mládenca ľahtikár, je a bude darebák do smrti.

ŽOFA (dnu).

KAŇÚRIK — Ale ste mi prišli na jazyk.

ŽOFA — Akože, meno moje, Miško?

KAŇÚRIK — Tak, že to nebolo pekné od vás, keď ste takô dopustili, aby si druhú bral!

ŽOFA — Ja som nie vina, meno moje. Ja som mu to neporadila. Vraj do služby.

TOMÁŠ — Pekná služba!

KAŇÚRIK — Ale na hostine ste boli, keď tú bral!

ŽOFA — Zavolali — nevedela som, čo sa robí.

KAŇÚRIK — Predsa, keby ste vy boli poriadni rodičia bývali...

ŽOFA — Zvieš, keď ti tvoje dorastú ...

KAŇÚRIK — Každý rodič si rozkáže dieťaťu! Ale váš syn je nie hoden ani po svete chodiť.

ŽOFA — Už pre toto dieťa mu doprajte zdravia. Bude a chce, aj my sa chceme oň starať. Ukáž mi ho. (Berie Zuzke dieťa a bozká ho.)

TOMÁŠ — Nechajte ho, neberte na ruky. To je nie vaše vnúča. To vy nechováte. Za lyžičku ste mu nepodali, nedoniesli — ani jej, keď ležala. Vtedy vám nebola ničím, a teraz by ste ho obľubovali.

ŽOFA — Ešte ho môžem aj tisíc ráz nakŕmiť. To ešte dobre bude.

TOMÁŠ — Akože bude! Mojej dievke česť na mieste; ale kto raz statočnosť utratí, tomu sa viac nenavráti. A to je váš syn! Keď sa rozišli, mali tak byť, a nie, ešte sa za touto dvere nezavreli, už bola tam druhá. Pfuj! (Odpľuje.)

ŽOFA (plače) — Jaj, veď či ja viem, či ja viem, ako sa to len roztrhali. A už keby sa boli zvadili, pobili — ale len keď počujem, že sa rozišli. Veď ja ta idem, ja to reku zvŕšim, ja to napravím, že to dobre bude. Veď mne to bolo divné, veď som ja nič nepočula. On nič, ona nič. až zrazu priletí chýr. Skoro som do hŕby zletela od ľaku, meno moje.

TOMÁŠ (vyjde).


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »