eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 3. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

KATA, ZUZKA, KAŇÚRIK, KATKA, EVA, ŽOFA


ŽOFA — Ale čože budeš robiť? Ja sa nemôžem ani pohnúť, ja neviem čo. Ach, veď sa oni zídu; ach, veď sa to všakovak stáva: rozídu sa a zídu sa. Čo bolo, to prešlo, veď to bude inak. Môj púčik maličký! Ale načože ste ho dali na toho nevďačného Palčíka krstiť. Ondriško môj! Nuž či je ten hoden toho mena ...? Ale veď oni mali tiež dosť trápenia. Veď im to veľmi ťažko padlo. Čo ich to stálo groša — a nás zlosti a žiaľu ... A teraz ešte pokonávanie. Veď ja dosť vravím, ale čože? Zažmúrim oči, lenže sa zakryť nemôžem. Akô je — všetok otec. No, nech len žije. Ja si ho vychovám. (Aj plačú s Katou, aj sa smejú.) Aká nám radosť bola veľká, a teraz žalosť. Ale dá Pán Boh, že sa to zase na radosť obráti... Ja sa vždy tak úfam.

KATA — Pán Boh vie... Veď to len bolo, keď prišla! Otec sa jej: „Čo je s tebou? Čo si prišla?" — „Nemôžem, vraj, vydržať." A ja poviem: „Ale to tak býva: teraz prišla a potom zas pôjde — príde po ňu." Ale ani ráno nik, ani na druhý deň. Idem pozrieť — už tam Beta. Ej, hrom do tvojej duše, vtedy už aj do mňa zlosť vstúpila. „Čo si ty neprídeš po ženu?" — „Ja už mám druhú!" — „No tak ju maj! Len aby si ešte neplakal za prvou."

ŽOFA — A už je tu tá chvíľa. Teraz mu už schodí na rozum, čo urobil. Dal sa nahovárať druhým. Nuž a on, ako mladý, nevedel si to ešte rozmyslieť, že to nebude dobre. A tí mu zase privolili. Oni schybili najviac. Tá sa mu tam vyškierala, za ním sa vláčila, a bolo nešťastie hotové. Mohol o život prísť pre cundru! No, veď ju on od tých čias nepozná, to už nie, meno moje.

KAŇÚRIK — Mal on to aj vtedy vedieť, ktorej prisahal ... Nemal on svoju ženu zapovrhnúť pre kdejakú ... Nebol statočný ani on!

ŽOFA — Ale veď keby mu to bol mal kto aspoň len koľko-toľko napomenúť, istotne by sa on toho nebol dopustil. Nuž, ale my sme nevedeli, vy tiež nie. A Palčíkovci šli za mamonou, mysleli si, že im tá ani jedávať nebude, len vždy robiť, aby im toho majetku pribúdalo, meno moje!

KAŇÚRIK — On to mal vedieť! A keď mu s prvou ženou majetky neprepisovali, mohol badať, že mu ani s druhou nebudú.

ŽOFA — Všetko mu dáš, len toho nešťastného rozumu mu nedáš, meno moje.

KAŇÚRIK — Ľahkomyselník. Išlo mu o dobrý život.

ŽOFA — A skoro životom zaplatil. Ak by ho bol trafil ten zbojník! Lebo ani nemôžem naň inak povedať, meno moje.


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »