eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 3. výstup

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Teraz on, Ďurko náš, nestojí o majetky, meno moje. Teraz už na všetko také zabudol. Má on — toto je jeho majetok. Už viac ráz mi on spomínal, aby som ho išla pozrieť, že by ho už tak rád aj on vidieť, ale že sa bojí prísť, lebo on sám uzná, že zvinil, že mu dvere ukážete ... Veď dobre za ním nezhynie. Už ma aj nahováral — len aby ho mohol vidieť — aby som ho ukradla, že sa bude oň starať ako jeho vlastný otec. Že by ho pred dom vyniesla, keď inak nemožno. Že pôjde popred a vidí ho. Moje dieťatko milé, radostné! Akoby mu z oka vypadol.

EVA — Teraz by ho už rád vidieť, a vtedy si jej nevšimol. Však on vedel, v čom je postavená, keď šla.

ŽOFA — Vedel, vedel, ale keď mu tá oči slepila, bodaj sa tam prepadla, kde je! Lebo keby tej nebolo bývalo, nebolo by sa to stalo. Ale vláčila sa za ním už ako za mládencom a ho pobalamutila.

ZUZKA — Čítala som ja jeho myšlienky. Spočiatku ma rád mal, a potom som mu všaková bola, že mi ho nebolo, iba nechať. Ja som trpela, kým som len mohla.


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »