eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 4. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, TOMÁŠ


TOMÁŠ (dnu).

ŽOFA — Viem, dievka moja, viem. Bolo dobre, zle sa stalo, a môže byť zase dobre. Tak, Zuzka moja. Len už aj ty popusť z hnevu. Aj vy, milí naši svatovci, celá rodina.

ZUZKA — Ach, veď ja mu nemám čo ... Ja som už, akoby sa to ani nebolo stalo.

ŽOFA — Zaujíma sa on aj o dieťa, aj teba si pripomína. Ja som tiež rada, že ho už môžem vidieť, moje vnúča milé. Len ho opatri; aj ja mu donesiem, meno moje, donesiem.

TOMÁŠ — Netreba sa vám oň starať, kým som ja živý. Nie ste toho ani hodni.

ŽOFA — No len nakladajte na mňa, nakladajte, ako na koníčka. (Plače.) Plňte si vôľu. Dobre ma, ja zaslúžim, zaslúžime, meno moje. Viem ja, že ich vy vychováte, čo by ich koľko bolo. Veď ste svojich koľko vychovali. Nepochybujem, ale aj ja som mu stará mať, aj mňa bolí srdce nad ním. Aj Ďurko len vše oči do dlane chytí a zamyslený slova nepovie. Ešte si dačo urobí; len sa tak trasie. A preto vás prosím, ak by sa tak stalo, že by tadiaľto išiel, aby si mu ho aspoň do obloka ukázala, dievka moja.

ZUZKA — Nuž, veď ak príde, alebo pôjde, ukážem mu ho.

ŽOFA — Tak, tak, meno moje, ty máš srdce.

KAŇÚRIK — Bol by sa mohol tešiť, keby sa bol držal ako statočný muž.

ŽOFA — Len mu už prepáčte. Čože už robiť? On to už všetko zanechal, zabudol. Ako je doma celý mesiac, ešte v krčme nebol, nápoja v ústach nemal, nikde nejde. Ba bojím sa oň, že sa mu dačo stane. Bože môj, už som celá utrápená, aj ten otec. Ale kieže ma už pošlete! No, dobrého zdravia, Zuzka naša! (Dá jej dieťa.) A dieťatko naše milé, synčeka nášho, opatruj, chráň. Môj púčik nevinný! To sa nestalo s naším Ďurkom prvým, ani sa to na ňom nezavŕši. Veď sa mne to smrti rovná, že som sa na svoje staré kolená takého dožila ... (Plačúc von.)

KATA, ŽENY (vyprevadia ju, poberúc deti so sebou).


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »