eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 5. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

TOMÁŠ, KAŇÚRIK


KAŇÚRIK — Aká dobrá stará mať! Aká sladká, vďačná, aj keď ju hrešia. Tí vedia všetky školy; nečudo, že sú Ďurovi mať.

TOMÁŠ — Teraz vykladá, a za pol roka jej nezišlo na um k nám vkročiť. Keď mali tadeto ísť, obišli. Ani pozdravenia nedali. Úfali sa, že sa Palčík naľaká ich žalôb, hnevu, že pôjde po Ďura, len aby si tretiu ženu našiel. „Padol, vraj, Palčík," chvastal sa Ľavko, „na môjho Ďura; spýta sa ho ten, kto bude gazda." Nevydarilo sa im tam, idú k nám probovať.

KAŇÚRIK — A tie reči! Keby ste neboli vyšli, otec. Už len že nie, žeby Zuzka prišla k nim a žila s nimi. Že aj starý tak, aj mladý. Tak; už len že nie, aby ich prišla navštíviť, že veľmi túžia za synčekom, vnúčaťom, vidieť ho chcú.


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »