eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 6. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »

.

Predošlí, KATA, ZUZKA, PALČÍK, MARA


PALČÍK — Dobrý večer! (Zadivenie.) Šťastlivé sviatky vám. (Chlapom podáva ruku. Prijímajú nevďačne. Tomášovi.) Hanbím sa ti prihovoriť, švagre, že mi oči vypáliš.

MARA — Akože sa máte? My sme skoro o rozum prišli do roka.

TOMÁŠ (Palčíkovi) — Ako my ...

MARA (žiali) — A my sa vari lepšie? Bože môj, keď si pomyslím, je to len div boží, že som ja od tej hrôzy už nie pod zemou. Veď sme my ani nevedeli, kde on chodí; len čo sme počuli, že ho tá odvádza, bodaj ju, aby ju Boh skáral.

PALČÍK — Veru by to nikto nebol veril, že moja hospoda na takô vyjde. Môj rozum sa podel, neviem kde. Takto som sa nazlostil naň, a už som mu dával, povoľoval, čo len žiadal... A už len to ďakujem Bohu, že som ho nezahlušil. Bol by som sa ešte do temnice dostal.

MARA — To ďakovať Bohu, otcu nebeskému. (Zopne ruky.)

PALČÍK (Tomášovi) — Na nás sa nemáte čo, drahý švagre, aj celá rodina, ťažkať za to, čo sa stalo.

KAŇÚRIK — Nemali ste mu dávať toľko ovsa, bol by neskákal.

PALČÍK — A či som mu ja, Miško? Okrádal ma.

KAŇÚRIK — Vieme, ale keď sa s touto (na Zuzku) rozišli, nemali ste pripustiť Betu do vášho domu. Vedeli ste, že šila za ním od počiatku, a ste nebránili, kým ho neskazila.

MARA — Ja som ochorela, obľahla, ako že sme mohli byť bez robotníčky v dome?

PALČÍK — Či sme my vedeli ... ? Počuli sme o nej, aj o ňom, ale nevideli, až bolo neskoro.

TOMÁŠ — Vedeli ste vy, kto je ona, aj jeho ste poznali. To mi už nevravte.

PALČÍK — Schybili sme, uznávame. Ale vám vravím, ako mi hlavu prevracal, v čom len chcel. No, veľa sme schybili aj my, preto sme prišli k vám.

MARA — Mne sa ani sviatky nerátajú. Spievali sme aj ráno „Čas radosti, veselosti", a mne slzy tiekli, keď som pomyslela, že sa vy, celá rodina, na nás hneváte.

TOMÁŠ — Nám nemá byť ľúto? Vidíš ju (na Zuzku), čo je teraz z nej? Čo bude z nej?

ZUZKA — Netrápte sa, ňanka, o mňa. Ak budem zdravá, ja sa vyživím, len ma do jari pretrpte.

TOMÁŠ — Pretrpte! Vyživíš sa! Ale takto budeš celý život tráviť?

ZUZKA — Tak! Do vašej smrti budem pri vás, a potom mi syn dorastie, tak čože?

PALČÍK — Švagre môj, neboj sa o ňu. Žaloval ma ten holomok, vysúdil už dvesto zlatých, ale vzal som si fiškála i ja a apeloval. Nuž ak mi fiškáli dačo nechajú, to všetko bude tvoje po našej smrti, Zuzka naša. Ako sme vám sľubovali. A keď si on svoje premárnil, ty svoju čiastku dostaneš.


« predchádzajúca strana :: 1 / 2 :: ďaľšia strana »