eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 6. výstup

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

MARA — Len sa už, pre Boha vás prosíme, nehnevajte na nás. A tebe, čo som ti vše tvrdšie povedala, veď som ti to ako mati.

PALČÍK — Veru sme ti dosť ublížili. Ale bodaj bol nohy zlámal, keď mal k nám prísť. Vždy vedel tak okolo nás, že nás mal ako pavúk muchu v sieti. Kým som nespravil poriadok s ním.

MARA — Bože môj, nespomínaj. To je len božia milosť, že dnes v temnici nesedíš zaň.

KAŇÚRIK — Tam ste sa pochlapili. To vám uznávam. Ale keby ste ho boli aspoň ožobráčili, aby si bol zapamätal, kedy sa zopsil.

PALČÍK — Veď si to on dobre zapamätal. Nevidíš, nestretneš ho teraz v krčme, ako keď bol u mňa.

KAŇÚRIK — Bol by, ale nemá za čo.

PALČÍK — Len zarobia pri tom dreve. Ale ozaj si on musel zapamätať moju ruku. Zdržuje sa výstupkov.

TOMÁŠ — Dokiaľ?

KAŇÚRIK — Kým neprestúpi.

TOMÁŠ — Tak. Nebude zo psa slanina ...

PALČÍK — Nemožno o ňom dobre povedať; ale práve preto na nás sa neťažkajte. Pomyslite si, keby ste vy boli na našom mieste bývali, bol by to isté s vami robil.

KAŇÚRIK — Ej, ba sto bohov...!

PALČÍK — Miško, ja som aj horšie ...

KAŇÚRIK — Ale len keď bolo neskoro.

PALČÍK — Dobre robiť môžeš kedykoľvek, ale hrešiť nevieš nikdy, kedy by bolo najpríhodnejšie.

MARA (pri Zuzke) — Dieťa moje!

PALČÍK — No veď mu ja spravím, Ondriškovi, pamiatku, aby ste všetci vedeli, len sa nehnevajte a prepáčte, čo sme schybili. (Zberajú sa.)

KATA — Čože budeme robiť? Ste im dobre chceli.

PALČÍK, MARA (odchádzajú) — To mi už veru nik neodškriepi. Ako vlastným, ako vlastným! Dobrú noc vám.

KATA (vyprevádza).

KAŇÚRIK — Akí sladkí teraz aj títo.

TOMÁŠ — A ktože ich vie, či aj dobre nezmýšľajú, keď sa takto uponižujú.

KAŇÚRIK — No, Zuzka, už sa neboj o dieťa. (Odchádza.)

ZUZKA — Len by sme zdraví boli, čože by som sa ...


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »