Scéna 7. výstup

TOMÁŠ, KATA, ZUZKA, ĎURKO

KATA — To sa ty darmo ustávaš.

ĎURKO — Mama moja, otec, žena ...

TOMÁŠ — Mňa ty tak viac nepozvi.

ZUZKA (hovorí do konca dejstva ticho, citne, prirodzene, bez teatrálnosti) — Vitaj.

ĎURKO — Ste zdraví? (Hladí na dieťa.)

ZUZKA — Sme, chvalabohu!

ĎURKO — Prepáčte, prepáčte!

TOMÁŠ — Nechaj prosby, ty si hrdý býval!

ĎURKO — Už ma pokorilo. Nevládzem už ďalej so sebou.

TOMÁŠ — Na to si mal driev prísť. Pozde sa poznávaš.

ĎURKO — A predsa chcem sa vám vyspovedať s triezvou hlavou, s úprimným srdcom.

TOMÁŠ — Nezačínaj starú nôtu. Ty si vždy bol svätuškár, keď si čo chcel vydrapiť. Neverím ti nikdy viac. Tak si zaviedol nás, tak Palčíkovcov s Betou. Akú si si zvážil, takú si drž. Ja som s tebou zvŕšil. (Odíde.)

ĎURKO (pokročí proti nemu, Tomáš ho obíde a vyjde) — Otec! (Prestávka.) Už som sa dávno najedol Bety.

KATA — Tak si ty preto nešiel za ňou, keď vás od Palčíkov odpravili.

ĎURKO — Preto. Už by ju bol odduril, keby nás neboli rozprášili.

KATA — Nemal si veru pre koho Zuzku nechávať.

ĎURKO — Nepripomínajte, mama. Zhnusil som sa už dosť sám sebe. Zhnusil si celý mladý život svoj. Zuzka, syn môj nemluvný, odpusťte zblúdenému otcovi a mužovi jeho hriechy ...

ZUZKA — Ďurko, nepros. Zabudla som ja už na všetko, nehnevám sa na teba.

ĎURKO (blíži sa k nej a neverí ušiam svojim). Zuzka! Či ozaj?

KATA — Nie, ona ťa slovom neprevinšovala, nikdy na moje uši.Preto sa i zlostia na ňu naši.

ĎURKO — Zuzka!

ZUZKA — Kde si nabral toľko citu k nemilej žene? Azda sa mýliš.

KATA — Keď si mu nikdy nie, neblíž mu ani teraz, dcéra moja.

ĎURKO — Hanbím sa ti priblížiť.

ZUZKA — Máš prečo.

ĎURKO — Predsa. Ak mi aj nezabudneš, odpusť mi.

ZUZKA — Vravím ti, že som ti všetko. Želiem len za tým, že som si nevedela lepšie rozmyslieť a šla som za teba.

KATA — Lakomili sme sa na, majetok, na ľahký život.

ZUZKA — Ja nie. Čože som ja vedela o tom? Aby ste vy mali menej starosti so mnou, ja som vďačne šla za teba a chcela som s tebou statočne žiť, trápiť sa, robiť. Ale ty si šiel za ľahším životom. Teraz ho užívaj.

KATA — Ale si na koni, Zuzka. Ani tvoj život je nie na závidenie. Žena bez muža ako záhrada bez plota.

ĎURKO — Zuzka! (Blíži sa k nej.) Taký je môj život od pol roka, akoby som bol zabitý. Bodaj by som oň bol prišiel v ten večer v jeseni. Ak by si mohla, začnime ho znovu žiť. Ja sa mu úfam. Chudobný, ale poriadny život!