eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 5. dejstvo

Scéna 7. výstup

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

ZUZKA (vyhýba mu) — Daj pokoj. Mohla by ti zase dáka pod oči padnúť.

ĎURKO — Nikdy!

ZUZKA — Nevieš, a mňa by si mohol znovu nechať. Ak poznávaš doterajší život svoj, tým lepšie. Zanechaj ho a tráp sa, ako vieš. Ja sa tiež tak budem: škoda by nám bolo znovu začínať. Už mi otvrdlo srdce, zabudla som na útisky, majme pokoj. Vzal si si druhú, nemôžeš mať mňa. Ži s tou.

ĎURKO — Nech sa mi nohy zlámu, ak ja za tou viac kročím, len pomyslím. Hľaď na naše dieťa.

KATA (prosebne) — Dcéra moja! S planým mužom je zle, a bez neho ešte horšie.

ZUZKA (prísne) — Mama ...

ĎURKO — Čo povieš tomu dieťaťu?

ZUZKA — Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude Pán Boh živiť. (Ustrnutie.)

ĎURKO — Čo, keď narastie?

ZUZKA — Že si — že si umrel. (Všetci slzia. Prestávka.)

ĎURKO — A keď mu druhí povedia, že žijem?

ZUZKA — Nech potom sám súdi nad tebou.

ĎURKO (potočí sa, odchodí).


OPONA


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »