Scéna 1. výstup

OSOBY:

TOMÁŠ KAMENSKÝ, kresár

KATA, jeho žena

ich deti: EVA, KATKA, ZUZKA, ANČA, ONDRIŠ

MIŠO KAŇÚRIK, Evin muž

JOZEF VALACH, Katkin muž

ONDREJ PALČÍK, gazdík a rodina Katina

MARA, jeho žena

JANO ĽAVKO, vozkár

ŽOFA, jeho žena, rodina Marina

ĎURKO, ich syn

BETA, suseda

Dve-tri DETI, betlehemci

Deje sa na dedine pred prvou svetovou vojnou. I. a II. dejstvo na Vianoce, III. dejstvo v júli, IV. dejstvo na Ondreja, V. dejstvo po roku na Štefana.

DEJSTVO PRVÉ

Izba u Ľavkov

VÝSTUP PRVÝ

ĽAVKO, ŽOFA, ĎURKO

ŽOFA (živá, jazyčná žena) — Ja by som ti, syn môj, len takú rada, čo by aj dáku obnôžku mala, nie Evku. Veď je ono pekné, ale pri ženbe aj rozumu sa načim poradiť, nielen čo oči vidia.

ĽAVKO (starý furták) — A veď ti je Evka už aspoň piata frajerka, ako si z vojny doma. Nuž ľahko pristaneš aj na druhú.

ŽOFA (tajnostne) — A tam zase vydatej žene pokoj. V cudzej kapuste chytia ťa, meno moje.

ĎURKO (driečny ľahtikár) — A ktože vám to?

ŽOFA — Vieme. My počujeme, aj vidíme.

ĽAVKO — Ty sa poriadne ožeň. Taký život sa ti zunuje.

ŽOFA — Je hodná, pekná, ale stará kobza, meno moje.

ĽAVKO — Ani ťa je nie hodna vyžívať.

ĎURKO — Veď som ja len tak zašiel k nej voľaktorý raz, ako k susede, a — už to viete.

ĽAVKO — Viem. Práve preto maj rozum.

ŽOFA — Ty si, chvála Pánu Bohu, hodný, pekný urástol, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš aj trošku preberať, meno moje.

ĽAVKO — Hádam môj syn! Ja som ho vychoval, vyučil. Už ako školák býval predníkom, pri vojsku kaprálom. Môjho rozumu sa chytaj aj teraz.

ŽOFA — Tak, meno moje. Ja sa vše poobzerám po tých našich dievčencoch, ale nič sa mi to nezdá. Medzi želiarskymi tebe rovnej niet. Ty si nie mládenec hocijaký. Mohla by si prsty oblízať aj Marka Suchých, Anča Vrtiake, aj... Ale veď som počula, že sa ty točíš aj okolo Judky Bielych. Ej, či to tak? Materi nič nezjaviť, meno moje?

ĎURKO — Načo som vás mal baláchať? Ktože vie, či by šla, či by ju dali.

ĽAVKO — To je poriadna a majetná! Lepšej by ti nevedel ani vlastný otec poradiť. Ej, to by bola - gazdovská! Nemusel by si sa plahočiť v zime po furmankách, zárobkoch ako tvoj otec.

ĎURKO — I ja by takú chcel, len by šla voľaktorá.

ŽOFA — Už by ti ju bola prekonala, meno moje, ale akoby ti ja ani materou nebola, že si mi to už nezvestoval.

ĽAVKO — Dobre máš, nevrav, len choď za ňou a doveď sa poriadku.