OSOBY:
TOMÁŠ KAMENSKÝ, kresár
KATA, jeho žena
ich deti: EVA, KATKA, ZUZKA, ANČA, ONDRIŠ
MIŠO KAŇÚRIK, Evin muž
JOZEF VALACH, Katkin muž
ONDREJ PALČÍK, gazdík a rodina Katina
MARA, jeho žena
JANO ĽAVKO, vozkár
ŽOFA, jeho žena, rodina Marina
ĎURKO, ich syn
BETA, suseda
Dve-tri DETI, betlehemci
Deje sa na dedine pred prvou svetovou vojnou. I. a II. dejstvo na Vianoce, III. dejstvo v júli, IV. dejstvo na Ondreja, V. dejstvo po roku na Štefana.
DEJSTVO PRVÉ
Izba u Ľavkov
VÝSTUP PRVÝ
ĽAVKO, ŽOFA, ĎURKO
ŽOFA (živá, jazyčná žena) — Ja by som ti, syn môj, len takú rada, čo by aj dáku obnôžku mala, nie Evku. Veď je ono pekné, ale pri ženbe aj rozumu sa načim poradiť, nielen čo oči vidia.
ĽAVKO (starý furták) — A veď ti je Evka už aspoň piata frajerka, ako si z vojny doma. Nuž ľahko pristaneš aj na druhú.
ŽOFA (tajnostne) — A tam zase vydatej žene pokoj. V cudzej kapuste chytia ťa, meno moje.
ĎURKO (driečny ľahtikár) — A ktože vám to?
ŽOFA — Vieme. My počujeme, aj vidíme.
ĽAVKO — Ty sa poriadne ožeň. Taký život sa ti zunuje.
ŽOFA — Je hodná, pekná, ale stará kobza, meno moje.
ĽAVKO — Ani ťa je nie hodna vyžívať.
ĎURKO — Veď som ja len tak zašiel k nej voľaktorý raz, ako k susede, a — už to viete.
ĽAVKO — Viem. Práve preto maj rozum.
ŽOFA — Ty si, chvála Pánu Bohu, hodný, pekný urástol, na rozume ti z vrstovníkov nikto nechytí, nuž si môžeš aj trošku preberať, meno moje.
ĽAVKO — Hádam môj syn! Ja som ho vychoval, vyučil. Už ako školák býval predníkom, pri vojsku kaprálom. Môjho rozumu sa chytaj aj teraz.
ŽOFA — Tak, meno moje. Ja sa vše poobzerám po tých našich dievčencoch, ale nič sa mi to nezdá. Medzi želiarskymi tebe rovnej niet. Ty si nie mládenec hocijaký. Mohla by si prsty oblízať aj Marka Suchých, Anča Vrtiake, aj... Ale veď som počula, že sa ty točíš aj okolo Judky Bielych. Ej, či to tak? Materi nič nezjaviť, meno moje?
ĎURKO — Načo som vás mal baláchať? Ktože vie, či by šla, či by ju dali.
ĽAVKO — To je poriadna a majetná! Lepšej by ti nevedel ani vlastný otec poradiť. Ej, to by bola - gazdovská! Nemusel by si sa plahočiť v zime po furmankách, zárobkoch ako tvoj otec.
ĎURKO — I ja by takú chcel, len by šla voľaktorá.
ŽOFA — Už by ti ju bola prekonala, meno moje, ale akoby ti ja ani materou nebola, že si mi to už nezvestoval.
ĽAVKO — Dobre máš, nevrav, len choď za ňou a doveď sa poriadku.
eKniznica, Copyright (c) Marian Olejar, Jr. 2006-2008, All rights reserved. Using Tiga theme modified by me.
Vyhradzujeme si všetky práva na našu digitalizáciu a spracovanie týchto diel. Toto spracovanie nesmie byť dalej kopírované, tlačené alebo spracované ľubovoľným spôsobom.