eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 1. dejstvo

Scéna 1. výstup

« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »

.

ŽOFA — Iď, meno moje, a probuj. Rodinu naviesť, to je už moja starosť.

ĽAVKO — Aleže sa drž pri nej, chlapče! Poriadnymi rečami ju zabávaj a nahováraj. Však dievčence mnoho dajú na lichotivé reči.

ĎURKO — Vysielate ma ... Ak nepôjde ...?

ĽAVKO (chvastavo) — Bisťu dade! Jesto dievčat na každý prst desať. Keď tá nie, obrátime sa inde. Čože! Tebe celý svet otvorený. Môj syn, ľaľaď!

ŽOFA — Taký šuhaj, ako si ty, meno moje.

ĽAVKO — Všade sa vieš vyznačiť a nijakej roboty sa nezľakneš. Aj Žofa Buriane, aj to, čo, mati? Aj to by bola.

ŽOFA — Bola, bola, meno moje, ale ja by som radšej, keby len Judka šla. Tam sa lepšie majú. By ti ľahko šla hodina, meno moje. Tam by si nemusel hrdlačiť, len si svoj mladý život chrániť a žiť si po vôli, meno moje.

ĽAVKO — Nech opáči aj tam, aj tam. Viem, nikde sa nezahanbíš.

ŽOFA — Nepočúvaj, meno moje. Akože pôjde razom na dvoje? Netáraj, otec.

ĽAVKO — Tak poslúchni mater. Ale aby si vedel, čo máš rozprávať.

ŽOFA — Žeby ťa tam nevysmiali, meno moje.

ĽAVKO — Ponúkať sa neponúkaj, len tak zboku vyvedaj.

ŽOFA — A žeby si tam dlho nebol, meno moje.

ĽAVKO — Aby ťa nezunovali.

ĎURKO — Nakladáte mi ako chlapcovi, keď ide po prvý raz do školy. Či som sa nikdy s dievkou nezhováral? Nebojte sa! (Odchádza.)

ĽAVKO — Múdre!

ŽOFA — Tak, syn môj, tak. Ale predsa len pravou že nohou ... (Vyprevadí ho do dverí.)


« predchádzajúca strana :: 2 / 2 :: ďaľšia strana »