Scéna 3. výstup

Predošlí, PALČÍK, MARA

ĽAVKO (na klopanie) — Slobodno!

ŽOFA — Ktože k nám ide?

PALČÍK (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove) — Dobrý deň!

MARA (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí) — Ako sa máte?

ŽOFA — Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.

ĽAVKO — Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci?

ŽOFA — A vy ste nie chorí, meno moje?

MARA — Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...

ĽAVKO — Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.

PALČÍK — Nestačíme. Zavalení robotou.

ŽOFA — A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.

PALČÍK — Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.

ĽAVKO — Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.

MARA — Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?

ĽAVKO — Šiel soľ lízať, ako sa vraví.

ŽOFA (v rozpakoch) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.

ĽAVKO — To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...

PALČÍK — Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.

ŽOFA — Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.

MARA — A čiuže mu chcete pýtať?

ŽOFA — Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.

ĽAVKO — Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.

PALČÍK — Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...

ŽOFA — Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.

MARA — Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...

PALČÍK — Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.

ŽOFA — Čože vy máte na mysli, meno moje?

ĽAVKO — Dobrú radu vďačne prijmeme.

ŽOFA — Ešte nie pozde, meno moje.

ĽAVKO (Žofe) — Aj tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.

PALČÍK — Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...

ŽOFA — Čože by nebolo, meno moje?

ĽAVKO — Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.

PALČÍK — Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.