Scéna 4. výstup

Predošlí, ĎURKO

ĎURKO — Vítam vás pekne, ujček a tetka moja. Ste dobre zdraví? (Podáva ruku.)

PALČÍK — My sme ta, chvalabohu. Ty ako sa pochváliš?

MARA — Sme počuli, Ďurko náš, že sa vari ženíš.

ĎURKO (pozrie po rodičoch) — Ach, ešte čo, tetka moja. Stačím sa. A kdeže ste to počuli?

PALČÍK — No — tu sme počuli. Ani netaj. Otec aj mať nám vravia, že si vari bol na priepačkách.

ĎURKO — Tak — bol som.

PALČÍK — Nuž teda čože si tam? Akože si tam zvŕšil?

ŽOFA — Čože ti už povedali, meno moje?

ĎURKO — Že to všetko na nej stojí. ,,Ak má vôľu, nám je kedykoľvek." Lenže ona ...

ĽAVKO — Nuž, keď ona nemá vôle, nechaj tak.

PALČÍK — My by sme ti poradili druhú.

MARA — Len ak by sa ti páčilo, Ďurko.

ĎURKO — Čiaže by to bola?

PALČÍK — Nuž Zuzka Kamenských. Akže by si ju chcel. Ak nie, ani slova viac. Ani nepovieme, že sme tu boli.

MARA — My sme sa s otcom aj s materou ...

PALČÍK — Nechaj, stará, ja dopoviem. Akže by ste sa so Zuzkou pobrali, vzali by sme vás za svojich.

ĽAVKO — To by ti bolo, syn môj!

ŽOFA (radostne) — Meno moje!

PALČÍK — Časom by sme vám odovzdali majetok...

ĎURKO (povzbudený) — Nuž keď si tak žiadate rozmyslím si to. Čože je mne. Obrátim sa, kde chcem.

ŽOFA — Meno moje, ujček s tetkou, neboj sa, vám dobre chcú, ako vlastným deťom.

PALČÍK — Tak ver', Ďurko náš! Ak pristávaš, mňa a tetku oddnes inak nepozvi iba: otec, mama. My druhého nemáme, len vás. (Ženy slzia.)

ĽAVKO (dojatý) — Poďakuj sa pekne, syn môj!

ĎURKO — Poďakujem, otec, ale neviem, čo Zuzka. Či pôjde? Ja pristávam! (Podá ruku Palčíkovi.)

PALČÍK — Či pôjde, o to sa ty netráp. To už na našej starosti. Poďme, žena, aby sa to dlho neťahalo. (Zberajú sa.)

ŽOFA — Veru, meno moje, aby ste sa len dlho nemeškali, my vás budeme vrúcne očakávať.

PALČÍK — Hneď vám dáme vedieť. A tak s Bohom!

ĽAVKO — Do videnia!

ŽOFA — A aby sa vám šťastlivo vydaril váš krásny úmysel. Bože, takej rodiny pod slncom nenájdeš, čo by tak priala človeku.

PALČÍK — A ty sa so Zuzkou na tanci dnes večer zídeš ...

ĎURKO — Nechodieva.

ŽOFA — Tá slúži, vieš predsa, meno moje.

MARA — Však jej my to vykonáme, že ju pustia. Len ju tam čakaj. (Odchádza.)

PALČÍK — My to už pokonáme, keď sme sa na to dali. A musí to dobre byť, do čoho sa ja chytím! (Odchádzajú.)

ŽOFA — Taký rozum veru hocikto nemá, meno moje. Môj starý tiež, ale predsa ...