eKnižnica

Internetová čitáreň

Tajovský, Jozef Gregor: Statky zmätky 1. dejstvo

Scéna 6. výstup

« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »

.

ĎURKO, BETA


BETA (mladá parádnica) — Ktože to ide od vás?

ĎURKO — Vitaj, Betka. Už je po ľúbosti medzi nami. Práve, že ti idem povedať.

BETA — Aspoň tak povedz, že ťa ženia.

ĎURKO — Aj tak. (Pristúpi.) Vieš, keby si bola načisto rozsobášená, ani za pol minútky by som nepremýšľal, koho si vziať.

BETA — Takto ma teda už nechceš? Vedela som ja to. Pekne sa mi ideš odslúžiť za moju lásku!

ĎURKO — Nechaj pletky, nariekanie. Veď ako bude. Ak ma srdce potiahne, trafím ja k tebe aj potom.

BETA — Tak mi ani na oči nechoď. Ja ťa, ženáča, nechcem! Ale len by si neobanoval. (Odchádza.)

ĎURKO — Nejdi, ja sa chcem s tebou v poriadku rozísť, nie v hneve.

BETA — Ja som pre teba muža nechala ...

ĎURKO — Nie vari celkom pre mňa ...

BETA — Len pre teba. Aspoň pre teba som sa nevrátila k nemu.

ĎURKO — A prvého si pre koho?

BETA — Sebe kvôli... A čo ma ty máš skúšať? Si falošník! Mohla som ja to vedieť. Ale som ťa rada videla, ako slepá ... Nech, ožeň sa, veď ty prídeš ešte za mnou!

ĎURKO (chytí ju za ruku) — Tak čo sa srdíš?

BETA — Lebo mi je Túto ...

ĎURKO (privinie ju) — A mne je tiež. Ale čože robiť? Otec a mať nástoja, aby som sa ženil.


« predchádzajúca strana :: 1 / 1 :: ďaľšia strana »