Scéna 7. výstup

ĎURKO, BETA, ĽAVKO, ŽOFA

ĽAVKO — Ľaďže ti ich!

ŽOFA — Mladosť — radosť, meno moje.

ĎURKO, BETA (pustia sa) — Dobré popoludnie, tetka!

ŽOFA — Aj tebe, Betka, aj tebe, meno moje. Ty sa budeš aj hnevať na nás, meno moje, ale Ďurko sa už ide ženiť.

ĽAVKO — Dajte si už pokoj!

BETA — Pre mňa si ho ožeňte.

ŽOFA — Kým bol slobodný, meno moje, nebránili sme vám. Robili ste si, ako chceli, sebe k radosti; ale načim sa mu poriadku chytať, meno moje.

ĽAVKO — A keď si s mužom nie rozsobášená, pobrať sa nemôžete, a tak sa neťažkaj na nás.

ŽOFA — Zabudnite, čo bolo medzi vami; a keď sa mu šťastie triafa, meno moje. ..

BETA (odchádza) — Viem, čo chcete povedať. Ale len by ste sa mi ešte neprosili! (Odíde.)